Slovenské nárečia v sebe nesú dušu našich predkov, vôňu čerstvo upečeného chleba aj neopakovateľný humor dedinských priedomí. Stačilo prejsť cez kopec do susednej doliny a zrazu sa hovorilo úplne inak. Ruku na srdce – koľko z týchto rázovitých výrazov ešte nosíte v pamäti a koľko ich už zapadlo prachom? Pohodlne sa usaďte pri šálke bylinkového čaju, zalovte v spomienkach na detstvo a dokážte, že vám staré slovenské nárečia stále kolujú v žilách!

Prečo v slovenských dedinách vzniklo toľko kurióznych pomenovaní?

Mnohé zdanlivo rýdzo slovenské nárečové perly vznikli priamym preberaním slov z cudzích jazykov počas stáročí spoločného života. Výrazy ako lojtra (rebrík z nemeckého Leiter) či fijók (zásuvka z maďarského fiók) sa na našich dvoroch udomácnili natoľko, že ich naši starí rodičia pokladali za svoje vlastné dedičstvo.

Nezabudnuteľné rajbanie prádla patrilo kedysi k najťažším prácam gazdinej. Prádlo sa vyváralo vo veľkých hrncoch s drevným popolom, ktorý fungoval ako prírodný saponát, a následne sa chodilo pláchať k ľadovému potoku, kde sa drhlo dreveným piestom aj uprostred tuhej zimy.

Samotné slovo koch pripomína starobylé riešenie vidieckych chalúp, kde sa dym z pece valil do otvoreného priestoru pod strechou, kde sa údila slanina aj klobásy. Každá dolina si vytvorila vlastnú rečovú mapu, vďaka ktorej sused okamžite spoznal, z ktorého chotára nový návštevník pochádza.